Prečo je návrat k bežným činnostiam súčasťou liečby TMS?

Keď bolesť alebo iné symptómy pretrvávajú dlhší čas, postupne začneme meniť svoje správanie podľa toho, čo podľa nás symptómy vyvoláva alebo zhoršuje.

Niektorým činnostiam sa začneme úplne vyhýbať, iné obmedzíme. A pri činnostiach, ktorým sa vyhnúť nemôžeme, pretože sú súčasťou nášho každodenného života, často zmeníme spôsob, akým ich vykonávame.

Ak nás napríklad bolí chrbát pri predklone, môžeme sa prestať zohýbať alebo sa začneme zohýbať veľmi opatrne. Ak sa bolesť objavuje pri dlhšom sedení, začneme kontrolovať, ako dlho sedíme, často meniť polohu alebo vstávať. Môžeme prestať cvičiť, dvíhať ťažšie veci, chodiť na turistiku alebo robiť ďalšie činnosti, ktoré sme predtým robili bez obáv.

Robíme to preto, lebo sme presvedčení, že daná činnosť môže zhoršiť bolesť alebo iné symptómy, zhoršiť náš zdravotný stav alebo spôsobiť ďalšie poškodenie tela.

Postupne tak pribúdajú činnosti, pri ktorých si dávame pozor, robíme ich inak alebo sa im úplne vyhýbame.

Strach z bolesti mení naše správanie

Ak sme presvedčení, že určitý pohyb alebo činnosť nám môže uškodiť, je úplne prirodzené, že sa jej začneme báť.

Problém nastáva vtedy, keď činnosť v skutočnosti telo nepoškodzuje, ale my ju napriek tomu považujeme za nebezpečnú.

Predstavte si napríklad človeka, ktorého opakovane zabolel chrbát pri predklone. Postupne nadobudne presvedčenie, že predklon jeho chrbtici škodí. Prestane sa zohýbať prirodzene, začne si dávať pozor na každý pohyb a možno sa predklonu začne úplne vyhýbať.

Čím dlhšie to robí, tým viac sa upevňuje jeho presvedčenie, že predklon je niečo, na čo si musí dávať pozor.

Podobne sa môžeme začať vyhýbať behu, cvičeniu, dlhšiemu sedeniu, cestovaniu alebo ďalším činnostiam, ktoré sme si spojili s bolesťou či inými symptómami.

Práve strach z bolesti a následné vyhýbanie sa činnostiam patria medzi mechanizmy, ktoré môžu neuroplastickú bolesť udržiavať. Unlearn Your Pain

Postupne sa vraciame k tomu, čo sme prestali robiť

Keď už máme dostatok dôkazov, že naše symptómy majú neuroplastický mechanizmus a daná činnosť naše telo nepoškodzuje, môžeme sa začať vracať k tomu, čo sme pre bolesť alebo strach z nej obmedzili.

Nejde o to ignorovať bolesť, nútiť sa cez ňu alebo si dokazovať, koľko vydržíme.

Ide o postupné opúšťanie obmedzení, ktoré vznikli zo strachu, že si danou činnosťou ublížime.

Ak sme sa báli predklonu, začneme sa opäť prirodzene zohýbať. Ak sme prestali chodiť na prechádzky, postupne sa k nim vrátime. Ak sme sa vzdali cvičenia, turistiky, tanca alebo športu, začneme tieto činnosti znovu zaraďovať do svojho života.

Takýto návrat má dôležitý význam: vlastnou skúsenosťou zisťujeme, že môžeme robiť veci, ktorých sme sa báli, bez toho, aby sme si poškodzovali telo.

Práve postupný návrat k činnostiam, ktorým sa človek pre bolesť vyhýbal, je súčasťou prístupov používaných pri neuroplastickej a primárnej chronickej bolesti. Schubiner a Lumley ho opisujú ako spôsob, ako znižovať strach z bolesti a obnovovať fyzické aj spoločenské aktivity. Unlearn Your Pain

Nejde iba o pohyb a cvičenie

Dlhodobé symptómy nemusia ovplyvniť iba šport alebo fyzickú aktivitu.

Človek môže postupne prestať cestovať, stretávať sa s ľuďmi, chodiť na výlety, venovať sa svojim záľubám alebo robiť ďalšie veci, pretože sa obáva, že sa symptómy objavia alebo zhoršia.

Niekedy sa život začne nenápadne zmenšovať podľa toho, čo ešte zvládneme bez bolesti, čo radšej nerobíme a kde si už netrúfame ísť.

Preto návrat k bežným činnostiam neznamená iba návrat k pohybu.

Znamená postupne sa vracať k životu, ktorý sme predtým žili bez strachu zo symptómov.

Cieľom je opäť robiť to, čo je pre nás bežné a dôležité

Cieľom liečby TMS nie je naučiť sa organizovať svoj život tak, aby sme sa bolesti a ďalším symptómom čo najlepšie vyhýbali.

Cieľom je postupne prestať robiť rozhodnutia podľa strachu z toho, čo by nám mohlo uškodiť alebo zhoršiť naše symptómy, a znovu získavať dôveru vo svoje telo.

Pre niekoho to znamená opäť behať alebo cvičiť. Pre iného bez obáv sedieť, zohnúť sa, cestovať, pracovať v záhrade, ísť na turistiku, stretávať sa s ľuďmi alebo jednoducho robiť každodenné veci bez neustáleho premýšľania nad tým, či sa bolesť objaví.

Návrat k bežným činnostiam je preto dôležitou súčasťou liečby TMS: postupne prestávame obmedzovať svoj život podľa bolesti a strachu z nej a vraciame sa k činnostiam, ktoré sme pre svoje symptómy prestali robiť.