Vnímanie emócií

Ako potlačené emócie spôsobujú TMS

Naše ego, alebo pocit zodpovednosti, nám častokrát nedovoľujú priznať si ako veľmi je pre nás situácia, v ktorej sa práve nachádzame stresujúca. Z tohto dôvodu si v danej chvíli nemôžeme vybiť svoj hnev, ukázať svoj smútok, či vyjadriť svoju frustráciu. Celkom bežná situácia, však? Poďme sa však pozrieť na to, čo sa v takej chvíli deje na fyzickej úrovni. Nahromadenie nevedomých emócií v kombinácii s každodenným stresom a napätím uvádza telo do pohotovostného režimu „boj alebo útek“ (angl. Fight or Flight response), počas ktorého naše telo neustále vylučuje stresové hormóny. Aby nás náš mozog na túto nebezpečnú situáciu upozornil (a tým pádom nás ochránil), je nútený vyslať silný neprehliadnuteľný signál. A čo funguje lepšie pre upútanie našej pozornosti, ako fyzická bolesť? To predsa funguje takmer vždy!

Dajme si jeden bežný príklad:

Mária práve porodila svoje prvé dieťa. Napriek tomu, že ho absolútne zbožňuje a teší sa z neho, je to pre ňu obrovská zmena a cíti sa neskutočne vyčerpaná. Dieťa ju každú noc budí svojím plačom a v nej sa pomaly ale isto začína hromadiť frustrácia a hnev. Mária však pocity frustrácie a hnevu ignoruje, pretože sú pre ňu v súvislosti s jej dieťaťom neprijateľné. Ide predsa o jej milované dieťa! A tak Máriu čoskoro začne bolieť chrbát, čo priraďuje tomu, že často zdvíha a nosí na rukách svoju dcérku. Je totiž oveľa prijateľnejšie pripísať vinu fyzickému dôvodu, než tomu, že sa na svoju dcérku cíti nahnevaná.

Toto bol len jeden príklad, dôvodov emočnej represie je však neskutočné množstvo. Nemusí to byť len frustrácia z našej momentálnej situácie, ako v prípade Márie. Môže ísť o hnev na niekoho, kto nás veľmi zranil v minulosti; hnev na seba samého že sme nekonali inak; frustrácia zo seba samého z dôvodu nízkeho sebavedomia a nadmernej sebakritiky; neschopnosť vyjadriť smútok po smrti milovanej osoby, a pod. Od mala do nás rodičia a učitelia vštepovali presvedčenie, že plač je symbolom slabosti, že ukazovať emócie je neakceptovateľné. Koľkokrát nám v živote bolo povedané „neplač, vzmuž sa“, alebo „si príliš precitlivelá“? Bohužiaľ, mnoho rodičov a učiteľov nemá potrebnú kvalifikáciu učiť deti ako sa správne vyjadriť v emočne napätých situáciách a následne problém „pustiť“. Neuvedomujú si, že prvý krok pri „pustení“ je vlastne vedomé prijatie a vnímanie svojich emócií. Je dôležité, aby sme sa naučili nesúdiť sa za to, že cítime negatívne emócie. Je v poriadku nebyť v poriadku.